Každoročne sme tento, pre nás, učiteľov, významný deň oslavovali celé desaťročia. Deň učiteľov...Stretávali sme sa na posedeniach, ktoré boli pre nás nielen výmenou skúseností a zážitkov, ale aj chvíľami plnými smiechu a zábavy. Deň učiteľov bol jednoducho významnou spoločenskou udalosťou...Už od rána bol tento deň výnimočnejší ako dni ostatné, všedné. Deti, naši žiaci, si nás uctili kvietkami, ktoré im vtisli do rúk vďační rodičia, v rozhlase i v televízii nám blahoželali k sviatku moderátori a hlásatelia. Predstavitelia politického diania nielen slovami, ale aj činmi – organizovaním rôznych podujatí - prispeli k dôstojnosti tejto chvíle, ktorá bola oslavou našej práce, zadosťučinením i spoločenským ocenením neľahkého poslania učiteľa.
Dnes už len spomíname. Poslanie učiteľa v spoločnosti sa stalo oproti minulosti oveľa dôležitejším. Národ je vzdelanejší, čoraz viac mladých ľudí končí svoje štúdium vysokou školou. Veda a technika napreduje míľovými krokmi a vyžaduje si človeka dobre pripraveného na život – odborníka na vysokej vzdelanostnej úrovni. Takého musí dnešný učiteľ vyprodukovať. Škola v novom poňatí sa stala službou pre rodiča. Dokáže dieťaťu zabezpečiť vzdelanie a postarať sa o neho od materskej školy až po univerzitu.
Len učiteľ sa akosi v tomto každému prospešnom systéme stráca. Alebo, popravde povedané, zabúda sa na neho. Nevidieť ho spod hŕby papierov, ktorými ho zavalila školská administratíva, alebo ho zakryla interaktívna tabuľa, pri ktorej sa ešte len učí stáť? Možno si fúka niekde prsty boľavé od ťukania do počítača, alebo sa stratil niekde na školení, či pri surfingu na nete loviac menej dostupné a úplne aktuálne informácie, ktoré už včera bolo treba implementovať do učiva? Ťažko povedať, kde sa podel tento prácou preťažený tvor ...Len občas počuť o ňom v médiách. Správy o drastickej učiteľke, ktorá napadla žiačku, alebo o stredoškolskom profesorovi, ktorý sa dostal do fyzického kontaktu so študentom. Tieto ojedinelé prípady sú potom zovšeobecňované a na vážnosti stavu učiteľskému skôr uberajú ako pridávajú. A to je veru veľmi smutné.
Rovnako smutné bývajú i rôzne príbehy v televíznych reláciách. Jednou z nich je relácia Modré z neba, ktorá nám predstavuje neľahké osudy mnohých životom skúšaných ľudí. Ten príbeh, ktorý som videla naposledy, ma rozplakal. Bol o týranej matke štyroch detí, ktorej snom bolo získať prácu, a tak sa postarať o seba a deti. Ako pomocnej sile v kuchyni jej ponúkli mesačnú mzdu vo výške 600 eur. Hm...Teda sa priblížila finančnému hodnoteniu učiteľa s niekoľkoročnou praxou , VŠ vzdelaním, prípadne i s dvoma atestáciami....Rozhodne si táto žena spomínanú mzdu zaslúži. A čo učiteľ?
Prestaňme plakať a zamyslime sa....Alebo nech sa zamyslia kompetentní a aj nám uštedria za našu namáhavú prácu nielen predlžovanie dôchodkového veku, kritiku spoločnosti, ale to, čo nám už roky chýba - trochu modrého z neba...Modré z neba pre všetkých učiteľov za to, že toto poslanie s láskou vykonávame ...A to nielen na Deň učiteľov. Mimochodom...VŠETKO NAJ !
Mgr. Iveta Majerová,